Rozprávala som sa s príjemným pánom, ktorý sa takmer celý život necítil šťastný vo svojom manželstve, či vo svojom živote? Hovoril o tom, ako sa to najskôr snažil riešiť, hľadali s manželkou kompromisy, skúšali, chceli si podržať ten kúsok lásky, o ktorom sa domnievali, že jeden v druhom našli. „Vyskúšal som všetko“, hovoril „snažil som sa zarobiť peniaze, chcel som, aby bola šťastná, nebola, neviem, čo vlastne chcela, nikdy jej nič nebolo dobré“. „Áno, mal som potom aj iné ženy, mrzí ma to, myslel som si, že som si iba zle vybral, že niekde to šťastie nájsť musím“ smutne konštatoval. „Nenašiel som, čo už ja dnes“, pokračoval, „už som rezignoval, šťastie nie je v mojich rukách, už som vyskúšal všetko, ja už nejako dožijem“. Ten pán je šesťdesiatnik, navonok veselý, úspešný muž zabávajúci celú spoločnosť. Vo svojom vnútri však ukrýva nekonečný smútok svojho života. Celý život túžil po láske, po šťastí. Márne hľadal, nenašiel.
Bola som prekvapená, že predo mnou vyložil svoje srdce, a ukázal mne, cudzej žene, čo v ňom ukrýva. Mala som dojem, že to je smútok za premárneným životom. Akoby cítil, že smer, ktorým sa vybral hľadať šťastie nebol správny, a on je už dnes unavený vrátiť sa naspäť a skúsiť odznovu. A potom ten objavený kúsok seba rýchle zasa ukryl „no, veď ja sa nesťažujem, mám úžasného syna, a vnúčatá a všetci ma majú radi, ja som v poriadku, ja nepotrebujem pomoc“. Pokývala som hlavou na znak toho, že rozumiem. Rozumiem tej bolesti, ktorú nosíme v sebe ukrytú pred svetom, ukrytú pred sebou. Načo by sme ju odkrývali, keď nevieme, čo s ňou. Naopak, potrebujeme ju prekryť, urobiť niečo, aby sme ju necítili.
Milý pán, nemusíš sa vracať odtiaľ, kde si, iba trošku zmeniť smer. Práve z toho miesta, kde si teraz môžeš zostúpiť k sebe, tam, za tou bolesťou je ukryté šťastie, ktoré si celý život hľadal. Ukryl si bolesť, ukryl si šťastie. Tá bolesť je nekonečná, ona sa ťa nedrží, ty držíš ju. Ona chce von, hľadá cestičky, ako. Keď sa raz rozhodneš ju pustiť, otvoríš dvere, ktoré už nevládzeš držať, šťastie, ktoré si celý život hľadal sa objaví samo. Celý život je tam, pod tou bolesťou. Ja viem, neveríš, že by to mohlo byť také jednoduché. Prečo by si potom na to neprišiel sám? Iba si išiel nesprávnym smerom. Povedali ti, že šťastie je vonku. Uveril si, všetci ho tam hľadali. Viem, počul si sto krát, že je vo vnútri. Viem, myslíš si, že nevieš, ako otvoriť tie dvere. Hm, tak, ako si ich pootvoril pri rozhovore so mnou. Bolo to nakrátko, tá bolesť nestačila uniknúť, rýchlo si zabuchol, nevediac, že ty si ten, kto ju tam podržal.
Ak si celý život tie dvere zatváral, zvykol si si na to. Držíš ich zatvorené automaticky. Robíš to a ani si to neuvedomuješ. Tak, ako keď po tisíci krát kráčaš po tej istej ceste domov, zrazu si doma, a nepamätáš si, ako si sa tam dostal. Zapol si automat, robíme to vždy, keď už niečo dôverne poznáme. Ak chceš byť natrvalo šťastný, musíš dvere otvoriť, a naučiť sa nechávať ich otvorené. Aby bolesť mohla odísť. Naučiť tak, ako si sa učil chodiť, keď si bol malý, tak, ako si sa učil, keď si začal chodiť do školy. Tak, ako si sa učil, keď si nastúpil do svojho prvého zamestnania. Dnes už nerozmýšľaš, ako urobiť ďalší krok, robíš to automaticky.
Ak tie dvere neotvoríš, tvoje telo ťa bude postrkovať ďalej, aby si sa bolesti zbavilo. Možno pocítiš bolesť na fyzickom tele, rozbolia ťa kĺby, hlava, žalúdok. Áno, našli sme spôsoby, ako ju prekryť, skočíš za lekárom a vyzdvihneš si tabletky. Prekryješ bolesť. A prihlási sa ďalšia.
A keď ťa raz prestane baviť naháňačka s bolesťou, keď sa raz rozhodneš pre šťastie, zastav sa, otvor dvere, precíť odchádzajúcu bolesť a ži šťastie, ktoré bolo ukryté pod ňou.