Pamätám si, ako som bola so známou na návšteve u jej kamarátky. Obidve sa hanlivo vyjadrovali o svojich manželoch a ja som iba ticho sedela a pozerala na nich. Kamarátka mojej známej si po chvíli všimla môj výraz a spýtala sa: „si slobodná, že?“ „Nie, vydatá“, odpovedala som pohotovo. „Áno?“, reagovala prekvapene. „Ako dlho?“ „Tri týždne“, vypadla zo mňa odpoveď. Obidve sa začali nahlas smiať a ja som nechápala. Oni iba nestretli toho pravého. Veď aké je to krásne byť v manželstve, akého úžasného muža som stretla, asi som mala veľké šťastie. Niekedy mama vravievala, že keď bola so mnou tehotná, cigánka jej veštila, že sa jej narodí dieťa lásky. „Tak to asi preto mám také šťastie“, premýšľala som v duchu a ľutovala som tie dve ženy pri mne, ktoré, také veľké šťastie ako mňa nepostretlo.
Odvtedy pretieklo veľa vody, a musím sa usmievať pri tejto príhode. Správne tušíte, nedopadla som inak ako oni.
Ako sa to stane, že sa veľká láska zmení na obyčajnú, všednú záležitosť, ba čo niekedy horšie na „vojnu roseovcov“. Možno čítate všetky knihy, ktoré radia ako na to, všetky časopisy, počúvate rady, a predsa to prišlo. No zrejme je na vine on, ak ste žena, on neurobil dosť, alebo je na vine ona, ak ste muž, zmenila sa, je celkom iná, ako keď ste ju prvý krát stretol (či iné, véééľmi variabilné dôvody).
Skúsme sa na to pozrieť. U nás na Slovensku máme povinnú školskú dochádzku. Všetci sa minimálne 9 rokov učíme zrejme najdôležitejšie veci, ktoré budeme v živote potrebovať. Učili ste sa niečo o partnerských vzťahoch? Bolo to už dosť dávno, čo som chodila do školy, takú tému si však nepamätám. Viem, že sme v ôsmej triede na prírodopise preberali ako vzniká nový život, a od začiatku roka sme sa tešili na túto látku, pretože o pani učiteľke, ktorá nás vtedy učila išiel chýr, že nikto to neučí lepšie ako ona, a že odpovie na všetky všetečné otázky. To bola jediná zmienka o partnerstve, ktorú sme v učebných osnovách mali. A potom stredná škola, a vysoká, a tam tiež nič. Naučili nás derivácie, matice, kto čo napísal, kto čo zložil, naučili nás, aké rieky sú v susedných aj vo vzdialených štátoch, naučili nás o tom, čo bolo pred naším letopočtom, ale o partnerských vzťahoch ani muk. Zrejme je to tak ľahké, že to sa učiť nemusíme, to asi každý vie prirodzene, snáď sa s tým už narodíme. Že by? Štatistiky tvrdia že na Slovensku sa zo 100 manželstiev 39 rozvedie. Čím ešte nie je samozrejme povedané, že tí ostatní žijú v harmonických vzťahoch.
A čo ak práve očakávanie, že to bude ľahké, budeme sa predsa milovať až kým nás smrť nerozdelí je jednou z príčin. „Vieme, že prídu prekážky. No a čo, my ich zvládneme, my sa predsa milujeme.“ Hm, 39 zo 100.
Sama som prešliapala túto cestu,“ múdry sa učí na chybách druhých, hlúpy na vlastných“. No nejdem sa chváliť, do ktorej skupiny patrím. Hľadala som v múdrych knihách, u múdrych učiteľov, navštevovala rôzne semináre, hľadala som odborníkov na partnerské vzťahy. A predstavte si, NEBOLI.
Keď prednedávnom ku mne prišiel na sedenie rozhádaný pár (každý samostatne), ale spolu v zmysle, že sa obaja dohodli, že idú, ako posledný krok na záchranu ich vzťahu. Najprv prišiel on. Prišiel s poznámkami, čo všetko nerobí tak, ako sa od neho očakáva. A bolo toho naozaj dosť. Snažil sa, nedokáže to, videl iba jediné riešenie, rozvod. Potom prišla ona, chŕlila so seba veci, ktoré nerobí tak, ako sa od nej očakáva, snaží sa, nedokáže to. Keď som sa spýtala, aké vidí riešenie, vypadlo z nej „rozvod“. „V poriadku“, povedala som obom, „môžeme Váš rozvod trošku oddialiť?“, aspoň do času, keď budete sami so sebou spokojnejší, keď prestanete riešiť toho druhého. Vzácne súhlasili. Po mesiaci boli spolu na dovolenke a poslali mi z nej pohľadnicu. Stálo tam čierne na bielom. Prežívame spoločné okamihy šťastia, aké sme nezažívali ani v časoch zamilovanosti. Vďaka!
Nie, nie, nie vždy sa takýto príbeh končí hapyednom, a hlavne nie vždy príde zmena tak rýchlo. Naštartovať ju však môžeme, na to nám veľa času netreba. Stačí chuť, dať samému sebe šancu, osvojiť si zopár nových zručností a otvoriť sa myšlienke, že to, čo som si o partnerskom vzťahu dodnes myslel nemusí zodpovedať pravde. To, že sme kedysi dávno počuli, alebo videli v seriáli, či v kine, či čítali v romantickej knihe, ešte neznamená, že je tak. V dobrom vzťahu to má byť takto: a nasleduje sto citácií. Dobrý manžel sa má chovať takto: a nasleduje 100 citácií. Dobrá manželka sa má chovať takto: a nasleduje 100 citácií. Toto všetko máme uložené vo svojej hlave. Ak manžel, alebo manželka v danej chvíli neurobia to, čo je tam uložené, mozog ihneď zapne výstražný signál, niečo nesedí. Porovnáva, ako počítač, to je jeho úloha. Nesedí, dožaduje sa nápravy. Ako? No predsa chce, aby to ten druhý napravil. A ak to ten druhý nenapraví, urobí si tam malú poznámočku, nevyhovel. A takto postupne zbiera nevyhovel, nevyhovel, nevyhovel, až príde k povestnej kvapke, kedy vytiahne radikálne riešenie: ROZVOD, ROZCHOD. Mnohokrát najskôr nasleduje ROZVOD ako manipulácia, posledná šanca ako zmeniť toho druhého. A ak ani to nepomôže, stáva sa ROZVOD realitou.
Nie vždy je to samozrejme tak, ako som opísala v príbehu s manželmi. Niekedy aj keď prestaneme druhého viniť, keď začneme viac mať radi samých seba, keď žijeme viac vedomý život, aj tak sa naše cesty rozídu. No v tomto prípade je to z inej energie, z iného uhla pohľadu, z pochopenia, už to nie je preto, že ten druhý nenaplnil naše očakávania.
Základným nedorozumením v partnerských vzťahoch je, že vychádzajú z nesprávneho predpokladu. Do partnerského vzťahu často vstupujeme s očakávaním, že náš partner naplní dieru, ktorú vo svojom srdci nosíme. Že nás zbaví strachu zo života, že naplní naše nenaplnené sny, že budeme šťastní až do smrti. Prestavte si, že by ste si kupovali televízor, a očakávali od neho, že Vám vyperie prádlo. A keď by nevypral, boli by ste právom nahnevaný, vrátili by ste ho späť do obchodu a kúpili by ste si nový. Boli by ste prekvapený, že vaše prádlo nevypral ani druhý televízor. Môžete ešte skúsiť tretí, štvrtý, piaty, alebo úplne zanevrieť na televízory, neperú totiž prádlo (ani jeden, viete to z vlastnej skúsenosti), alebo môžete preskúmať vaše očakávanie, čo ak chyba nie je v televízore, ale vo vašom očakávaní?
Ak by nám niekto povedal, že partnerské vzťahy tu máme úplne z iného dôvodu, že nás majú naučiť sebaláske, prijatiu, nájdeniu toho, čím skutočne sme, verili by sme mu? Zrejme by sme na neho podozrievavo pozerali a považovali ho za trochu čudného. No a ak by sme mu aj uverili, tam niekde vo svojom vnútri by sme predsa len od svojho partnera očakávali to svoje „a žili šťastne až do smrti“.
Prečo by ste mi mali veriť? Nuž, neverte, ak žijete v harmonickom partnerskom vzťahu (a nie ste 3 týždne po svadbe), gratulujem Vám, robte to, čo doposiaľ a nečítajte ďalej. Ak ste však už kúpili „tretí televízor“ a stále neperie, bude asi pes inde zakopaný.
Alebo ste tesne pred nákupom a neviete si vybrať? Nie je z čoho? Tak, či onak ste tu správne. Skôr ako si budete vyberať, či ako sa budete rozchádzať, skúste zopár vecí urobiť inak ako doposiaľ. Ak vám aj nepomôžu v partnerskom vzťahu, zaručene vám pomôžu vo vzťahu k sebe samému. A napokon, vrátiť sa k tomu starému, ak uznáte, že to bolo lepšie, máte možnosť vždy.
O aké veci ide? O tom už nabudúce.