Vždy ma zaujímal svet, vonkajší, aj ten vnútorný. Premýšľala som nad štúdiom psychológie, nakoniec však zvíťazila chémia. Naučila ma veľa o výžive a životnom prostredí. Aj keď som dlhý čas v životnom prostredí pracovala, a ešte stále sa tejto oblasti venujem, nebadane sa do môjho života prikradla aj práca s vnútorným svetom.

Začala som podnikať v roku 2005, najprv popri práci, v roku 2007 som trvalý pracovný pomer opustila. Uvedomila som si, že životnému prostrediu a svojmu životu viac pomôžem, keď budem na vlastnej nohe.

Môj život ma naviedol na mnohé semináre a kurzy týkajúce sa osobného života. Cítila som, že to čo žijem, nie som naozaj ja, všetko akoby bolo niečím zastreté.

A tak som hľadala. Stretla som v živote mnohých učiteľov, vyskúšala rôzne techniky. Na chvíľu sa zdalo, že to je ono. Vždy iba na chvíľu.

Na dlhší čas som sa pristavila pri metóde Cesta, od Brandon Bays a dokonca som sa stalo aj jej terapeutom. Zdalo sa, že by to mohlo byť ono, vždy po procese som sa cítila fajn. Ale ja som sa nechcela cítiť fajn iba po procese. Ja som sa chcela cítiť fajn stále.

A tak som začala hľadať ľudí, ktorí to v živote dokázali. Všetci svorne tvrdili, že je to jednoduché, sledovala som Edharta Tolleho, Moojiho, Marcelku z hor, Ruperta Spiru. Bolo zrejmé, že v živote objavili niečo, čo javilo, že je predo mnou ukryté.

Dnes viem, že to ukryté nebolo. Vždy to tu bolo, a bolo to tak zrejmé, že to bolo až všedné. Neverila som tomu, že to môže byť ono. Hľadala som niečo „váu“, a ono to nebolo „váu“, bola to moja prirodzenosť, živosť, vždy som ju cítila, len som jej nevenovala pozornosť. Nevedela som, že je to dôležité.

Verila som iba svojej mysli, celú svoju pozornosť som venovala jej. Zdalo sa mi to prirodzené, každý to tak robil. A potom som hľadala spôsoby ako byť šťastná.

Žila som v rámci pravidiel svojej mysle, zažívala občasné šťastie a občasné utrpenie. Po čase som začala pozorovať svoje myšlienky. Veľmi rýchlo som zistila, že práve myšlienky, ktorým venujem svoju pozornosť vytvárajú moje emócie. Že môžem pozornosť venovať niečomu, čo je pre mňa pozitívne a výsledkom je pozitívny pocit. Alebo naopak, môžem pozornosť venovať niečomu, čo je pre mňa negatívne a výsledkom je zlý pocit. „Tak žeby naozaj príčinou môjho občasného nešťastia nebolo to tam vonku, ale niečo vo vnútri mňa samotnej?“

Postupne prestávam veriť svojim myšlienkam. A zrazu nič nepotrebujem hľadať, všetko je tu v každej chvíli. Nepotrebujem učiteľa, AHA, aj ten je vo mne. A v každom okamžiku má pre mňa odpovede na všetky otázky. A vždy mal. Iba som ich nepočúvala. Moja pozornosť bola v myšlienkach.

Porozumela som svojej mysli, a život začína byť rajom.

Čí to bol bláznivý nápad, že by sme mali vedieť, ako žiť? Vie snáď strom, ako má rásť? Vie mrak, ako má plávať po oblohe? Vie vietor, kde fúkať? Vie cesta, že niekam vedie? Nemusite mať ani poňatia, ako žiť, iba rozpoznajte, že ste život!

MOOJI