Ahoj priateľu,

Som človek ako Ty, cítiaci, mysliaci. Občas šťastný a občas nešťastný. Občas spokojný a občas nespokojný. Občas v radosti a občas v smútku. Občas v láske a občas v nenávisti. Občas dobroprajný a občas závistlivý. Som človek, s celou škálou emócií tam, kdesi vo vnútri vo mne.

Prichádzajú ku mne nečakane, raz také, raz onaké. Niekedy ich s radosťou prijímam a niekedy sa ich snažím zatlačiť tam, odkiaľ prišli. Som človek ako Ty.

Vianoce. Vianočné priania. Vianočné darčeky. Stres a pokoj. Radosť a smútok. Šťastie a nešťastie. Láska a strach.  Protiklady vystupujú ešte viac do popredia, v tomto čase, ktorý by sme si želali byť iba s tým príjemným. Snažíme sa o to.  Zháňame posledné darčeky. A ešte rybu, či hrášok na vianočný šalát. Aby som na niečo nezabudol. A darček pre toho, či oného. A ešte utrieť prach. A upiecť  ďalšie koláčiky. A ešte SMS, šťastné sviatky. A ešte…..

Zabudol si. Zabudol si sa zastaviť a pozrieť do seba. Nazrieť do svojho vnútra a precítiť, čo ukrýva. Je tam skutočné šťastie? Je tam skutočný pokoj? Je tam skutočná radosť? Sú tam, čakajú na Teba, čakajú, či si spomenieš. Keď vybavíš všetko tam vonku. Tam vo vnútri si Ty, ten naozajstný, tam vo vnútri som ja, tá naozajstná. Tam je to, čo skutočne hľadáš, tam je to, čo skutočne hľadám.

Vianoce. Čas radosti, pokoja, lásky. S otázkami, ktoré sa vynárajú. Prečo iba na Vianoce?

Čo ak je práve teraz na Vianoce ten čas, kedy s tým môžeš začať? Čo ak teraz je tá najsprávnejšia chvíľa na zastavenie. Na precítenie toho, kým som naozaj. Čo ak je najväčším darčekom pre Teba  nazretie do svojho vnútra. Prečo to vlastne nikdy neskúsiš? Máš strach? Nie, nie, Ty sa nikdy nebojíš?

Zastavme sa priateľu spolu, sadnime si a nazrime do 13. komnaty. Posvieťme si na tých bubákov pod posteľou, pred ktorými sme celý život na úteku. Posvieťme si na strach, nenávisť, závisť a ostatné emócie, pred ktorými utekáme v domnení, že ak nás dobehnú, nebudeme dobrými ľuďmi. Mali by sme predsa cítiť iba lásku. A lásku vysielať. Mali. Tak povedali. A cítime? Hm?

Som človek ako Ty. Cítiaci. Raz lásku a raz strach. Raz lásku a raz nenávisť. Raz radosť a raz smútok. Sú tam. Darmo utekám, vždy ma dobehnú. Zastavím sa a precítim. Čo chceš? Prečo ma naháňaš? Čo odo mňa chceš?

„Chcem Ti ukázať, že som iba ilúzia, nie som naozaj, som bubo pod posteľou. Chcem aby si sa pozrel na mňa, aby si videl, že po do mnou je to, čo hľadáš. Zastav sa, prestaň bežať, precíť ma, a ja sa rozplyniem ako kúdol dymu. Objavíš to, čo odjakživa hľadáš. Pokoj, radosť aj lásku. To, čím naozaj si.“

Čo povieš priateľu, skúsime?