„AHA“

Keď som začínala hľadať, pravdu povediac sama som netušila, čo hľadám. Mojim cieľom bolo zbaviť sa bolesti. Nie fyzickej, ale psychickej, takej nejakej vnútornej, ktorá sa ani nedá dobre pomenovať. Bola tu so mnou celý život, odkedy som si pamätala a bola taká veľká, že som sa bála na ňu čo i len pomyslieť. Prenasledoval ma strach z toho, že sa môže kedykoľvek vrátiť, a ona sa naozaj vracala s úplnou pravidelnosťou. Snažila som sa zistiť, čo ju spôsobuje a vychádzalo mi, že sú to tí iní ľudia, okolnosti a situácie. Akoby sa vždy odohralo niečo, čo bolelo. Niekto niečo povedal, nepovedal, urobil, neurobil a moja stará známa bolesť bola tu. Vraj emočná. Hoci vtedy som vôbec nevedela, čo je emócia, čo je pocit. Snažila som sa veci usporiadať tak, aby som sa tejto bolesti vyhla. Prišli na radu aj metódy ezoteriky, psychológie a ďalšie spôsoby ako kontrolovať a riadiť svoj život a tým sa zbaviť bolesti.

Bolelo ma aj za iných, za zvieratá, ktoré žijú v neľudských podmienkach, za deti, ktoré hladujú, za týrané ženy, za nešťastné deti, za chorých, za všetkých, kde som cítila akékoľvek utrpenie. Môj život sa zmenil na vyhýbanie sa utrpeniu. Bola to jediná pre mňa vtedy známa cesta, ako bolesť necítiť, ako vlastne prežiť. A napriek tomu to nepomáhala. Vždy to prišlo, a dosť často nečakane.

Prvým objavom bolo, že keď tá bolesť príde, môžem zostať. Nemusím začať utekať, nie tak naozaj, ale tak nevedome, jesť, pozerať telku, racionalizovať, či obviňovať iných. Posadiť sa a dovoliť, aby tu bola. Myslela som si, že to nemôžem prežiť, keď to urobím. Verila som, že by ma celú pohltila, že by som asi zomrela, taká by bola obrovská. Nebola. Aké prekvapenie, ona sama odišla. A nebolo treba urobiť nič, iba sa zastaviť a dovoliť, aby tu bola. Iba ju pozorovať. Nemohla som tomu uveriť. Ako to, že mi to nikto nepovedal, že to je také ľahké. Prečo som robila celý život opak a sama neprišla na to, že stačí zostať? Musela som to povedať každému, „skúste to“, vykrikovala som do sveta, ale o „môj objav“ akoby svet nestál. Nezastavil sa a nezostal s bolesťou. Naďalej utekal a trpel a ja som trpela s ním.

A prišiel druhý objav, tá bolesť pochádza z mysle. Moja myseľ ju produkuje. Moja myseľ vymýšľa príbehy, ktoré bolia. Moja myseľ určuje, ako by veci mali byť, a ak nie sú, bolí to. Moja myseľ porovnáva s inými, a ak z toho vychádzajú iní lepšie, bolí to. Moja myseľ vie presne, ako by veci mali byť a ak nie sú, bolí to. Moja myseľ vie, že ten, či onen ma nemá rád a bolí to. Moja myseľ  hovorí, že nie som dosť dobrá, dosť pekná, dosť štíhla, dosť pracovitá, dosť poriadkumilovná, dosť dobrá manželka, dosť sexi, dosť ženská, dosť……a dosť!

Kto som? Kto naozaj som? A objav číslo tri. Nie som myseľ, nie som ten príbeh, tá dráma, nie som tá, čo nie je dosť dobrá, ale ani tá výnimočná. Som ten život, ktorý som si doteraz neuvedomovala. Som ten pokoj, tá vnútorná radosť, tá nehybnosť, ten priestor, v ktorom sa život deje. To vedomie, ktoré myseľ neuchopí, nepomenuje, nepocíti. To vedomie, ktoré keď vnímam, myseľ sa zastavuje. Zastavuje sa príbeh, zastavuje sa  dráma, zastavuje sa  bolesť. „AHA“.

A prečo je tu zasa myseľ, zasa príbeh, zasa nepokoj? „AHA“, ja som ten, kto si to vyberá. Ja som ten, kto dáva pozornosť tomu, či onomu, mysli, či vedomiu. Vždy, v každom okamihu. Ja som ten, kto bolesť vytvára a ja som aj ten, kto sa môže rozhodnúť ju prestať vytvárať. Ja som ten jediný, kto môže robiť s mojou pozornosťou. Ja sa rozhodujem, čomu ju venujem.

A že ma lákajú reklamou, ukazujú bolesť iných, naháňajú strach, predstierajú, čokoľvek, aby  získali moju pozornosť. Aby „som nebola doma“, aby som mala pocit, že ja to neovplyvním. Ovplyvním, ja rozhodujem o tom, čomu budem pozornosť venovať.

Že by to bolo až také prosté? Áno, je to také prosté.

Ako na to? Vieš to aj sám, nikoho k tomu nepotrebuješ. Myseľ ťa presviedča, že to nie je ono. Príď, zažijeme si to spolu. Nečakaj „AHA“, je to tak prosté, ale žiť to musíš sám!

„AHA“

Comments

comments